Po dlhom čase sa mi zasa raz naskytla možnosť navštíviť rodnú hrudu... Keďže predstava mojej osoby- desať hodín vtlačenej medzi dve sedadlá autobusu a tučného spolucestujúceho ma vôbec nenapĺňala, rozhodol som sa cestovať vlakom.
S predstavou pohodlnej cesty som sa teda vydal skoro ráno na vlakovú stanicu. V jednej ruke podrobný rozpis celej trasy, aj s časom odchodu vlakov z jednotlivých staníc, v druhej telefón s číslom na najrýchlejšie taxi v meste...Teraz už viem, že najrýchlejšie nebolo. Prívetivý hlas na druhej strane mi oznámil,že moje taxi príde behom piatich minút. Keď som tam po dvadsiatich minútach volal s otázkou, že ešte stále čakám, už mi tak prívetivý nepripadal. Vypočul som si rozsiahlu prednášku o tom, ako to taxislužba nestíha a že sťažovať by sa vedel každý. Keď po pol hodine taxík konečne dorazil, nasledovala asi 10 minútová cesta bez komunikácie. Vodič začal komunikovať až keď som si slušne vypýtal pokladničný doklad k platbe a rozhodne mi neželal šťastnú cestu. No čo už, povedal som si, možno nemal svoj deň a snažil som sa ho chápať. Keď som konečne prišiel na rad pri jednej jedinej otvorenej prepážke, už s úsmevom na tvári som požiadal pani pri okienku o cestovný lístok, samozrejme s miestenkou. Pani mi s rovnako milým úsmevom povedala, že poslednú miestenku predala pred desiatimi minútami... V duchu som teda ďakoval už spomínanej taxislužbe a vypýtalsi aspoň cestovný lístok. Myslel som si, možno sa časom niečo uvolní a ja nebudem musieť stráviť celú cestu v chodbičke medzi kuframi. Po piatich hodinách cesty som prišiel na to,ako veľmi som sa mýlil. Aby toho nebolo málo, vlak začínal naberať meškanie a papierik s podrobným zozpisom celej trasy začal strácať na svojom význame. Po príchode do prestupnej stanice ma zasa milá pani za okienkom oboznámila s tým, že najbližší prípoj mi vzhľadom na moje meškanie odchádza o hodinu a pol. S potešením v srdci som sa teda rozhodol zájsť do stánku s občerstvením a zahnať sklamanie a hlad. Oba mi však zostali- hlad z tej priam detskej porcie a sklamanie z tej kráľovskej ceny... A vrcholom bol automat nakávu, ktorý mi ani po vhodení niekoľkonásobnej čiastky nebol schopný vydať žiadny nápoj a samozrejme, ani peniaze. Sadol som si teraz už v zjavne zlej nálade na kvázi najčistejšiu lavičku a v spoločnosti skupinky bezdomovcov, z ktorých si zavše niektorý prišiel pýtať drobné na polievku, som čakal na môj spoj- zmeškaný spoj... Samozrejme, aby som neporušil tradíciu, aj zbytok cesty som si odstál. Aby toho nebolo málo, sprievodca ma oboznámil s tým, že lístok ktorý mám je neplatný, pretože vlak ide inou trasou. Keďsom sa pýtal, ako je možné, že ma s touto skutočnosťou neoboznámila pracovníčka, pri ktorej som si lístok kupoval, iba nechápavo pokrčil ramenami a opýtal sa, či vystúpim, alebo si priplatím. Priplatil som... po strastiplnej a asi o polovicu dlhšej ceste som konečne dorazil do rodného mesta taxík som s istotou hneď zavrhol a rozhodol sa ísť MHD. Zbytok už nebudem komentovať- cestovanie mestskou hromadnou dopravou určite poznáte. Predstavte si k tomu ešte lodný kufor a večernú špičku... Významne osobnosti v médiách s obľubou zvyknú rozprávať o zvyšovaní úrovne poskytovaných služieb. Zdá sa mi to, alebo v prístupe a kvalite poskytovaných služieb ešte v mnohom zaostávame za ostatnými štátmi, s ktorými sa tak často a tak radi porovnávame? Už teraz sa teším na spiatočnú cestu...